Milujem kamaráta, on nie

Mám 15 rokov a poslednou dobou sa ešte stále vyrovnavam s tym, že som gay. No a práve s tým mam spojených viacero problémov a jedným z nich je ten, ze som sa zamiloval a už od decembra pociťujem stupňujúce sa sympatie k jednému kamaratovi, ktorý je o 5 rokov starší.
Je to na nevydržanie, nedokažem sa sústrediť, upadavam stále do depresívnych nalad, v škole som sa nedokazal učiť a vnimať a potom to tak aj na konci roka vyzeralo. V domneni, že to pomôže som sa mu zdôveril, no aj napriek tomu že reagoval úžasne a pozitívne (v zmysle že ma pochopil a tak, vedel som že má priateľku) mi to "napätie" nepovolilo. Rozpravali sme sa vtedy o tom, podporil ma, hovoril, že sa medzi nami určite nič nezmení a preberali sme nejaké témy okolo toho. Bolo fajn, že keď mi bolo najhoršie, mohol som ho hocikedy objať (možno to pôsobí bizarne, ale niektorí ľudia sa gayov ani nedotknú a od niekoho, koho naozaj milujete vás ozaj poteší aj objatie). No poslednou dobou, možno dva mesiace som sa nim vôbec nestretol, ani na správy mi napríklad na facebooku neodpovedá. Nie sú síce prečítané, ale za tie dva mesiace zdieľal mnoho odkazov a pridával si niekoľko fotiek, teda bol tam. Metie ma to. P***om som nikdy od neho nepožadoval nič hrozné, nebol som mu nejakou guľou na nohe, alebo pijavicou. Neviem si rady, mam ho stále v hlave, dokonca sa mi s nim aj sniva. Mavam pocit, ako keby som bol otrokom svojej mysle.