Neopätovaná láska

Keď som bol prvák na strednej, prišiel som do triedy v ktorej som nikoho nepoznal, na internáte som taktiež nepoznal nikoho. Prvý deň som si prisadol ku chalanovi, ktorý vyzeral na pohľad príjemne. Blonďák, modré oči, jemné biele fúzy na tvári. Spýtal som sa ho, či si môžem sadnúť. S krásnym úsmevom mi povedal "jasné". Začali sme spolu kecať a zrejme sme si celkom povahovo sadli. Začal som s ním sedávať častejšie a častejšie. Stále sme si písali na fb, pomáhal som mu na predmetoch, ktoré mu nešli najlepšie.. robil som pre neho všetko čo som mohol. Nemusel mi povedať ani ďakujem, stačilo mi vidieť jeho krásny úprimný úsmev. Zaľúbil som sa. Miestami sa mi zdalo, ako keby to bral podobne aj on. Často krát som ho pohladil po pleci, po ruke, po nohe.. snažil som sa mu nejako naznačiť svoje pocity. Nikdy nepovedal, že by mu to vadilo, ba niekedy pohladil aj on mňa. Vtedy som bol asi najšťastnejším chalanom na svete. Čakal som už len ma malý krok, ktorý by nás spojil.. nestalo sa, našiel si priateľku :'( neviem čo mám robiť, obaja už máme 18.. on ostal ku mne stále taký "nežný" ale nie je to už v tom merítku, ako to bolo dovtedy, kým nemal priateľku. Som zmätený.. poraďte mi :(